Obrezanie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista
Na ôsmy deň po Narodení nášho Pána Ježiša Krista nasledovala jeho obriezka, ako to nariaďovalo starozákonné právo. Starozákonné knihy Genezis a Levitikus ju opisujú ako znak Božej zmluvy s praotcom Abrahámom a tá bola záväzná pre všetkých ľudí mužského pohlavia. Správu o Ježišovej obriezke podáva druhá kapitola Matúšovho evanjelia. Taktiež spomína, že „mu dali meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky“ Márie (Lk 2,21). Meno Ježiš má aramejský pôvod a znamená „Boh zachraňuje“. Ako už napísal veronský biskup Zeno, Sviatok obrezania Pána si pripomínali 1. januára už vo 4. storočí. Východné cirkvi sa pripojili neskôr. Od 6. storočia si pripomínali Ježišovu obriezku v Španielsku a v Gálii. V samotnom Ríme sa v tom čase slávil sviatok Narodenia svätej Márie a neskôr aj vianočná oktáva. Pánovu obriezku si v Ríme začali pripomínať v 11. storočí.
Svätý Bazil Veľký
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „kráľovský“. Učiteľ cirkvi sa narodil v období rokov 329 až 331 v kapadóckej Cézarei. Pochádzal zo vznešenej kresťanskej rodiny a mal troch súrodencov: Gregora Nysského, Petra zo Sebasty a Makrínu. Po klasických štúdiách v Cézarei, Konštantínopole a v Aténach sa vrátil do rodiska. V roku 356 prijal krst a zatúžil po asketickom živote podľa ideálu Eustatia zo Sebasty. Po študijnej ceste do mníšskeho Orientu, založil spolu s Gregorom Naziánskym v Ponte kláštor. Tu obaja na základe Origenových diel napísali Filokaliu. Bazil tu tiež vytvoril dielo Moralia a prvý koncept spisu Asketikon. Obe diela tvorili Bazilove pravidlá. V roku 360 sa zúčastnil synody v Konštantínopole. Druhým prelomom v jeho živote bol návrat zo samoty do cirkevno-pastoračného života. V roku 364 ho v Cézarei vysvätili za kňaza, hneď nato rozvinul intenzívnu pastoračnú, sociálnu a cirkevno-politickú činnosť. O šesť rokov neskôr sa Bazil stal cézarejským arcibiskupom a tým aj metropolitom Kapadócie. V tomto úrade bojoval proti násilne sa šíriacemu arianizmu, urovnal napäté vzťahy s pápežom Damazom, ktoré nastali pre Melétia z Antiochie. Bazil formoval liturgiu, angažoval sa v sociálnej oblasti. Vybudoval dom pre pútnikov, nemocnicu pre chudobných a lekársky výskumný ústav. Unavený z námah a trápený chorobou, 1. januára 379 zomrel. Svätý Bazil Veľký je vzhľadom na svoju cirkevno-politickú činnosť, najväčší z troch Kapadóčanov. Stal sa stĺpom nicejskej viery. Na poli askézy sa svojimi dielami stal otcom východného cenobitizmu. Už jeho súčasníci ho nazývali „Veľký“.
Svätá Emília, matka sv. Bazila Veľkého
Jej meno má latinský pôvod a znamená „usilovná“. Svätá Emília, matka Bazila Veľkého a Gregora Nysského, pochádzala spolu so svojím manželom Bazilom z Kapadócie. Obaja boli vznešeného rodu, boli bohatí, vzdávali im pocty a zastávali čestné posty. Obaja sa tiež učili všetkým kresťanským čnostiam. Aj vďaka tomu mal ich syn Bazil Veľký veľké nadanie vo všetkých vedách a vlastnou húževnatosťou nadobudol mimoriadnu učenosť. K tomu mal aj podnecujúcu výrečnosť, vďaka ktorej si získal uznanie všetkých svojich spolubratov. Svätá Emília, jeho matka, bola už od mladosti vzorom skromnosti a všetkých cností. Túžila ostať pannou až do smrti, no po skorej smrti svojich rodičov, pocítila nutnosť vstúpiť do manželstva. Jej manželstvo s Bazilom, ktoré uzatvorili v roku 315, bolo požehnané. Z 10 detí, ktoré sa im narodili sa dožili staroby 9 a všetci vynikali v Cirkvi príkladnou svätosťou. Gregor Naziánsky o deťoch Emílie napísal, že tí, ktorí ostali vo svete, nezaostávali svojou zbožnosťou za tými, ktorí si zvolili panenský stav, aby sa naplno oddali službe Bohu. Najstaršia z detí, dcéra Makrína, ktorú pomenovali podľa otcovej matky, pomáhala matke pri výchove svojich bratov a sestier a v spoločenstve s matkou prebúdzala živý vzťah k viere. Emília mala štyroch synov Bazila Veľkého, Naukratia, Gregora Nysského a Petra zo Sebasty a okrem Makríny, ešte štyri dcéry. Ich mená sa nezachovali. Keď v roku 330 zomrel vo veku 60 rokov Emíliin manžel, tiež svätý, Bazil, odišla so svojou najstaršou dcérou do kláštora. Tam po nábožnom živote zomrela Emília v roku 372. Pozostatky otca Bazila, matky Emílie a ich dcéry Makríny sú uložené v rovnakom kláštore v kapadóckej Neocézarei. Rímske martyrológium spomína manželov Bazila a Emíliu 30. mája a uvádza, že za cisára Galéria Maximiána ich poslali do vyhnanstva a žili potom na samote neďaleko Pontu.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, VHL, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol