Študenti na hodine zemepisu preberali „sedem divov sveta“. Ku koncu hodiny ich učiteľka požiadala, aby napísali, čo oni považujú za „sedem divov sveta“. Tieto zoznamy sa líšili, ale predsa sa dal urobiť zoznam „divov sveta“ počínajúc tým, ktorý dostal najviac hlasov:
- Egyptské veľké pyramídy
- Tádž Mahál
- Grand Canyon
- Panamský prieplav
- Empire State Building
- Bazilika sv. Petra v Ríme
- Čínsky múr
Keď sa však zbierali papiere, učiteľka si všimla, že jedna študentka, jedno z tých tichých dievčat triedy, neodovzdala svoj papier. Spýtala sa jej: „Máš s tým nejaké problémy?“ „Áno, trošku,“ odpovedalo dievča. „Je toho tak veľa, že sa neviem rozhodnúť, čomu dať prednosť.“ Učiteľka povedala: „Nuž nám prečítaj čo máš a možno ti budeme vedieť pomôcť.
Dievča zaváhalo, ale potom začalo čítať: „Myslím si, že „sedem divov sveta“ je:
- schopnosť vnímať dotyk
- vnímať chuť
- vidieť
- počuť
- cítiť
- smiať sa
- milovať
Trieda stíchla. Všetci sa zamysleli.
Ako ľahko dokážeme oslavovať „divy“ vytvorené ľudskou rukou a pritom nevnímame doslova „zázraky“, ktoré nám Boh daroval. Možno preto, že ich považujeme za príliš obyčajné..