17 aug

Dvaja priatelia

Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on Google+Share on FacebookPrint this page

Pred mnohými rokmi žili v Číne dvaja priatelia. Jeden vedel krásne hrať na harfe. Druhý dostal do daru veľké umenie počúvať. Keď prvý hral alebo spieval o hore, druhý hovoril: “Vidím horu, ako keby sme ju mali pred sebou.” Keď prvý hral o potôčiku, ten, ktorý počúval ho dopĺňal: “Počujem vodu, žblnkoce medzi kameňmi.” Ale jedného nešťastného dňa, ten, ktorý počúval, ochorel a umrel. Prvý priateľ prestrihol na harfe struny a skončil s hraním. Jestvujeme vlastne len vtedy, keď nás nietko počúva. Najväčší dar, čo môžeme niekomu darovať, je, že ho naozaj počúvame. Jedno veľmi citlivé dievča hovorilo učiteľovi o svojom veľkom probléme. Učiteľ jej radil, aby sa o tom porozprávala s rodičmi. Dievča sa o to pokúsilo, ale rodičia, napriek jej úzkosti a zmätku, celú vec bagatelizovali a uisťovali ju, že preháňa a že problém prekoná… Nechceli o tom hovoriť, ako keby sa problém vyriešil sám od seba, ak ho nebudú pokladať za dôležitý. Až keď sa dcéra pokúsila o samovraždu, rodičia zareagovali: “Prečo si nám nepovedala, že máš problémy?” “A prečo ste ma nepočúvali, keď som vám to hovorila?” Jedno dievčatko napísalo: “Večer, keď som už sama v posteli, obrátim sa k stene a rozprávam si a počúvam sa.”