Známy spisovateľ a kazateľ David Wilkerson vo svojej knihe Dýka a kríž spomína na dôležitý deň svojho života, na 9. február 1958. Píše, že v noci toho dňa sedel pri televízore a díval sa na nočný program. Dávali zvyčajnú tanečnú revue, v ktorej dievčence v priesvitných kostýmoch pochodovali na javisku. Pripadalo mu to veľmi hlúpe. Vstal, vypol televízor, odišiel do svojej pracovne a pomyslel si: „Koľko času vlastne strávim pred obrazovkou každý večer? Prinajmenšom dve hodiny.“ To ho zarazilo. Nebolo by lepšie televízor predať a dve hodiny venovať modlitbe? Vynorili sa však aj námietky, že večer je človek unavený a potrebuje sa uvoľniť a televízia je súčasťou kultúry a kazateľ by preto mal vedieť, na čo sa ľudia pozerajú a čo ich zaujíma. Preto predostrel svoj problém Pánu Ježišovi. V skutočnosti mu totiž ťažko padlo dať televízor preč. Modlil sa: Pane Ježišu, potrebujem tvoju pomoc, aby som sa vedel správne rozhodnúť. Dám si na televízor inzerát do novín. Ak je to tvoja vôľa, prosím ťa, pošli mi kupca v priebehu hodiny hneď, len čo sa noviny objavia na ulici. A dal si inzerát do novín. A o dvadsať minúť po tom, čo noviny prišli do stánkov, zazvonil telefón: „Vy predávate televízor značky RCA obrazovka 49 cm, dva roky starý, v dobrom stave? Čo zaň chcete?“ Odpovedal: „Sto dolárov.“ „Tak si ho vezmem,“ odpovedal muž. „Pripravte ho, hneď prinesiem peniaze.“ Od toho dňa, píše kazateľ, sa môj život zmenil. Ako sa zmenil? Každý večer prišiel do svojej pracovne a namiesto manipulovania s gombíkmi televízora sa dve hodiny modlil. A tým sa otvoril pre účinkovanie Ducha Svätého tak veľmi, že cítil, ako ho Duch Svätý vedie pri lovení ľudí do kresťanskej viery, a často zvolal: „To Duch Svätý presvedčuje. To Duch Svätý získava. To Duch Svätý sa dotýka tých, čo počúvajú moje slová, aby sa stali veriacimi.“ A v dnešnom čase získava pre vieru mnoho ľudí, najmä veľa mladých ľudí, ktorý žili v strašných nerestiach.
