17 aug

O jednom povolaní

Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on Google+Share on FacebookPrint this page

Známy francúzsky spisovateľ A. Camus napísal divadelnú hru pod názvom Stav obliehania. V nej opisuje stredoveké mesto, v ktorom sa objavila nákazlivá choroba, a tak tam bola nariadená karanténa. Tí, ktorí chceli mesto opustiť, museli tak urobiť do dvoch hodín, pretože potom už nemohol nikto z mesta odísť, ani doň vojsť. Mesto opúšťajú úradníci a advokáti – a nikomu to nie je ľúto. Odchádzajú aj obchodníci a remeselníci – a nikomu nevypadne ani slza. A nikto neplače ani vtedy, keď odchádza lekár, hoci bol v situácií, aká bola v meste, veľmi potrebný. Krátko pred uplynutím dvojhodinovej lehoty vypukol v meste ukrutný plač a nárek. Ešte niekto odchádza. Je to kňaz. Ľudia ho zastavujú, kľakajú si pred ním a volajú: „Neopúšťaj nás, otec, sme tvoje deti, Nenechávaj nás samých! Keď odídeš, bude to, akoby Boh odišiel z nášho mesta…“ Kňaz však nepočúva, uteká, mizne za obzorom. A medzi chorými vzniká zúfalstvo. Počuť volanie: „Ľud kresťanský, sme sami!“ Takto končí divadelná hra, ktorú napísal neveriaci človek. Chcel ukázať kňaza ako zlyhávajúceho človeka – ako zbabelca, a nechtiac poukázal na to, ako ľudia kňaza veľmi potrebujú.