17 aug

Strýko Olson

Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on Google+Share on FacebookPrint this page

„Nie, chlapče, už ani halier! Mysli si o svojom strýkovi, čo chceš. Môžeš brata svojho mŕtveho otca považovať hoci za bezcitného človeka. Tvoj otec bol starý, dobrý námorník ako všetci z nášho rodu. Aj ja som strávil dlhých dvadsať rokov na mori. Svojmu otcovi by si veru veľkú radosť neurobil! Pred smrťou mi povedal: Brat môj, urob z môjho syna muža, nech je z neho skutočný Olson! A mne sa to doteraz nepodarilo! Ako sa tak na teba pozerám – vlasy naondulované, nechty nalakované – si slečinka! Som už starý človek a svoj majetok som dával veru ťažko dohromady. Nemysli si, že ho raz zverím takému človeku, ako si dnes ty! Môj majetok dostane Olson! Chlap a muž, nie bábika, ktorá páchne voňavkou – tak už choď!“ Vik Olson ohrnul nos, natiahol si rukavičky, uklonil sa a odišiel zo strýkovej kancelárie. Len tak-tak že dokončil základnú školu. Pokúsil sa študovať ďalej, ale prepadol. Potom začal pracovať vo veľkej dopravnej spoločnosti svojho strýka. Domnieval sa, že vo firme strýka nebude musieť nič robiť, ale veľmi sa sklamal. Strýko ho, pravdaže, prijal do služieb, ale nie ako pána riaditeľa, ale ako plavčíka na jednu zo svojich lodí. Ísť na more, to veru pre Vika nebolo ktoviečo. Vzdať sa na celé mesiace pohodlia, priateľov, kina, tenisu! Nie, to teda nie! Nešiel. Strýko sa hneval, ale synovca mal predsa len rád. Vik mohol ďalej pohodlne žiť ako synovec majiteľa dopravnej linky a milionára B. Olsona. Uplynul rok. Vik mal už takmer dvadsať rokov, ale stále nebol ničím. Potom sa prihodilo to, čo sa dalo pri dlhotrvajúcej chorobe očakávať – strýko Olson zomrel! Keďže nemal iných dedičov, Vik sa nazdával, že sa zrazu stane milionárom a majiteľom jedného z najväčších podnikov v meste. Objavil sa však jeden háčik. Keď na tretí deň po pohrebe prišiel Vik k miestnemu notárovi, dozvedel sa, že prípadom jeho dedičstva bol poverený advokát José Rodrigo v Buenos Aires v Argentíne. Vik sa nechápavo pozrel na notára: „Čo to na svete bielom len strýka napadlo? Poveriť nejakého advokáta na druhej strane sveta! A strýko mi tu ani nič nenechal? Ako sa dostanem bez peňazí až niekam do Argentíny? Hádam by ste mi mohli poskytnúť nejakú zálohu z môjho dedičstva?“ „Ľutujem, nemôžem. Ani vy, ani ja nevieme, či vám strýko vôbec niečo odkázal. To sa dozviete až u pána Rodriga v Buenos Aires. Ako sa tam dostanete, to je vaša vec. Máte dve zdravé ruky. Myslím si, že tu v prístave určite nájdete nejakú loď, ktorá popláva do Argentíny, na ktorej potrebujú plavčíka!“ Od toho dňa prešlo šesť mesiacov. Prístavnou ulicou v Buenos Aires kráča mladý muž. Prichádza ku strážnikovi a pýta sa na nejakú adresu. Jeho ruky sú poznačené ťažkou prácou – je to Vik Olson! Po štvrťhodinke prichádza k vile s menovkou: JUDr. José Rodrigo. „Áno. Tu je zapečatená obálka, ktorú tu uložil váš strýko, pán B. Olson!“ Vik otvára trasúcimi sa rukami strýkov list: Milý synovec! Tvoja budúcnosť závisí od tvojej vytrvalosti! Konzul našej vlasti na druhej strane Južnej Ameriky, vo Valparaise, ti poradí, čo máš ďalej podniknúť! Tvoj strýko Olson. Vik sa po prečítaní listu takmer zrútil. „Pre týchto pár riadkov som ťahal uhlie na nákladom parníku cez celý oceán! A teraz mám ísť do Južnej Ameriky? A ktovie prečo?!“ Valparaiso! Kus cesty peši, kus na nápravách nákladných vlakov, ale podarilo sa to! „Hovoríte, že sa voláte Olson? Že ste synovcom majiteľa lodeníc pána B. Olsona?“ pýta sa nedôverčivo konzul tuláka, ktorý práve vošiel do jeho kancelárie. Neupravený, opálený mladík prikyvuje hlavou. Po predložení osobných dokladov drží Vik v ruke objemnú obálku. „Ani by som sa nedivil, pán konzul, keby mi v tomto liste strýko písal, že ďalšie podrobnosti sa dozviem na severnom póle. Ale už by som sa vybral aj tam.“ Milý synovec! Ak čítaš tento list, polovicu si už vyhral. Priložená poukážka na sto peset nie je veľa, ale určite ti aj to málo padne vhod. Ak máš odvahu, odporúčam ti, aby si sa obrátil na môjho starého obchodného priateľa v Sydney, ktorý ti ukáže cestu, ako získať trvalé zamestnanie. Tvoj strýko Olson. Vik sa nahlas rozosmeje. „To si, strýko, vymyslel veľmi dobre. Sto peset je hotový kapitál. Kúpim si všetko, čo poriadny námorník potrebuje a uvidíme, či sa do Sydney dostanem, alebo nie!“Z paluby švédskej plachetnice, ktorá zakotvila v sydneyskom prístave, zostupuje mladý urastený muž. Tvár má opálenú a pri chôdzi badať takmer každý sval jeho tela.Lodiar Anthony Detter si prezerá čisto oblečeného plavčíka: „Poznal som nielen vášho strýka, ale aj otca. Mali by z vás radosť. Ste skutočný Olson!“Pri týchto slovách pocítil Vik niečo, čo nikdy predtým. Boli to prvé slová chvály a bol na ne hrdý! „V poslednom liste mi strýko oznámil, že mi ukážete cestu k trvalému zamestnaniu. Vidím, že strýko zariadil všetko tak, aby som si uvedomil cenu peňazí a práce! Podarilo sa mu to dokonale. Dnes mi je takmer jedno, či mi niečo odkázal, alebo nie.“ Lodiar mu skočil do reči: „Musím vám oznámiť, že zo strýkovho dedičstva nedostanete nič. Ale ak chcete, môžete u mňa nastúpiť na miesto druhého kormidelníka a…“ Vik Olson sa už tretí rok plaví na bárke lodiara Dettera. Pred niekoľkými dňami sa bárka vrátila do prístavu. Ako zvyčajne, aj teraz čakal v prístave lodiar. Zavolal naňho: „Vik, príďte za mnou dnes večer o siedmej!“ Je sedem hodín. „Pán Detter, som vám k službám!“ „Viete, prečo som vás zavolal? Dnes sú to práve tri roky, odkedy ste prišli ku mne. Chcem byť presný – tak, ako si to želal váš strýko. Nech sa páči, prečítajte si tento list.“ Milý Anthony! Podrobil som svojho synovca tvrdej skúške. Dal som mu príležitosť, aby sa stal mužom, ktorý by vedel so svojím majetkom rozumne hospodáriť. Poznáš celý môj plán. Ak u teba vydrží tri roky usilovne pracovať, obstál! Potom budeme môcť ja i jeho otec pokojne odpočívať, pretože náš rodinný majetok bude opäť v rukách skutočného Olsona! Starý lodiar po chvíli ticha slávnostne vyhlásil: „Vik Olson, obstáli ste! Tu je posledná vôľa vášho strýka. Teraz môžete kedykoľvek odísť do svojej domoviny a prevziať si dedičstvo!“