17 aug

Zmysel a cena nášho života

Email this to someoneTweet about this on TwitterShare on Google+Share on FacebookPrint this page

Istému lekárovi zavolali z nemocnice, či by neprevzal do hospicu, kde pôsobil, isté mladé vysokoškolsky vzdelané, ale žiaľ, na nevyliečiteľnú chorobu zomierajúce dievča. Súhlasil. Nuž ho bližšie oboznámili so špecifikami choroby dievčaťa, ako i tým, že v istých obdobiach upadá bez príčiny do bezvedomia, z ktorého sa po čase preberie, ale napriek vzornej starostlivosti musí nastúpiť liečba dekubitov – preležanín, ktoré v období bezvedomia získalo. Dievča preložili do hospicu. Na nočnom stolíku malo kopu kníh. Všetko s tematikou uzdravovania. Mimo iné bola medzi knihami i Biblia. Spomínaný lekár – veriaci človek pochopil, že dievčina má vieru asi trošku problematickú: i Krista berie len ako jedného z mnohých uzdravovateľov. Tak začal premýšľať, ako by jej mohol pomôcť. Raz, ako vošiel do izby dievčaťa sám a v civile, čo navodilo dôvernejšiu atmosféru ako pri vizite, sa ho zrazu dievča spýtalo: „Veríte v Boha?“ „Áno, verím,“ odpovedal lekár a pokračoval, „asi aj Vy. Vidím, že máte Sv. Písmo.“ „No, hej,“ odvetila dievčina neisto, „ale nechápem, ako to bude vyzerať po smrti, vo večnosti. Čo si myslíte Vy?“ Lekár zostal trochu zaskočený. Vedel, čo sa o tom píše v Písme, že ani ucho nepočulo, oko nevidelo atď… ale to je veľmi teoretické… Zrazu si spomenul na prirovnanie v istej knihe a tak ho dievčaťu povedal: „Život nás tu, na zemi, sa podobá životu dieťaťa v lone matky skôr, ako sa narodí. Je v tme, nevidí svetlo. Nevidí ani matku – len ju počuje. Aj my sme tu v tme, svetlo uvidíme jasne až na druhom svete, aj Boha z tváre do tváre. Dieťa, aj keď to v lone matky nevníma, matka živí svojím telom a krvou, bez toho by zahynulo. Podobne i nás Kristus počas života na zemi živí svojím telom a krvou, aby sme nezahynuli. Aby však dieťa mohlo matku uvidieť, prísť do svetla a prebývať s ňou vo svetle, byť ozaj v jej náručí, musí prísť pôrod a to je veľký stres. Podobne niečo také je i smrť. Je stresom. Dieťa netuší, čo sa po pôrode stane a ani čím pôrod je, čo ho počas neho čaká…… Aj my sa bojíme smrti a toho, čo je po nej. Ale len ak tým prejdeme, príde okamih, ako je u matky s dieťaťom – že matka dieťa objíme, ono uvidí matku vo svetle… A tak aj my jedine cez smrť, po jej prekonaní uvidíme Boha z tváre do tváre.“ Dievčina pozorne počúvala a potom povedala: „Áno, pochopila som, verím!“ O chvíľu ale zosmutnela: „Teraz až som naplno uverila v Boha a večný život, ale zomieram a už nemám čas, niečo pre Neho urobiť. Prídem pred neho s prázdnymi rukami…“ Lekár premýšľal, ako dievča povzbudiť. Videl, že pletie papučky pre malú neterku, neraz taktiež vravelo ako má rado ľudí, rado im pomáha a robí radosť. A tak lekár povedal: „Viete, všetko, čo človek vo svojom živote urobil s láskou, Bohu stačí. To sú dary, ktoré rád prijme. A vy, ako vidím, máte ľudí rada, dávali ste im a dávate veľa lásky… nepôjdete s prázdnymi rukami…..“ Dievča sa rozžiarilo a radostne zvolalo: „Tak už sa smrti nebojím!“ Na druhý deň dievča opäť upadlo do bezvedomia, ako sa stalo párkrát i v hospici, podobne ako predtým v nemocnici. Všetci vraveli o známom rituále – prebratie a liečba dekubitov. Lekár však povedal: “Nie, nepreberie sa už. V pokoji odíde na večnosť.“ A tak sa aj stalo. Psychiater Viktor E. Frankl, zakladateľ logoterapie (liečba ku zmyslu) napísal: „Zmysel a cenu nášmu životu dávajú vrcholné okamihy, ktoré prežijeme. Taký okamih, prežitý v posledných chvíľach života, môže dať spätne zmysel celému životu.“