Istý kazateľ začal svoj príhovor trochu nezvyčajným spôsobom. Vytiahol z vrecka bankovku – stovku. Pozrel sa na zhromaždených poslucháčov a spýtal sa: „Kto by chcel túto stovku?“ Takmer všetci sa prihlásili. Povedal: „Dobre, jeden z vás ju dostane, ale najprv mi dovoľte, aby som s ňou spravil toto.“ Prstami začal húžvať bankovku ak intenzívne, že ostala veľmi pokrčená. Potom sa spýtal: „Kto chce teraz túto stovku?“ Znovu sa takmer všetci prihlásili. „Tak ešte chvíľu vydržte,“ povedal kazateľ. Hodil pokrčenú bankovku na zem, šliapol na ňu s topánkou a šúchal chvíľu po zemi. Potom ju zdvihol – úplne pokrčenú a špinavú. A znovu sa spýtal: „A kto chce teraz túto bankovku?“ Po tretí krát sa prihlásili tí istí. Vtedy im povedal: „Moji drahí, teraz ste sa naučili veľmi cennú lekciu. Nevadí, čo som urobil s tou bankovkou, nevadí, že je pokrčená a špinavá, a to preto, lebo stále ma ešte svoju hodnotu. Mnoho krát v živote sa cítime rovnako ubití, „pokrčení“ nepríjemnými situáciami a krivdami, pošpinení vlastnými i cudzími hriechmi. Niekedy sa cítime priam bezcenní… No nech sa nám už v živote prihodí čokoľvek, pamätajme, že pred Bohom nikdy nestrácame svoju hodnotu. Pre Boha, či už sme čistí alebo špinaví, uhladení alebo „pokrčení“, pre Boha sme stále cenní…“
