Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera.Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky. „Čo to robíš?“ vyčítal je príkro otec. „Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?“ Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta. Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar. „To je pre teba, ocko.“ zašepkala. Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho výbušnosť: „To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu škatuľu?!“ Dievčatku znova slzy zaplavili očká: „Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!“ Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od topánok. „Veď je prázdna!“ čudujú sa všetci. „Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!“ povie zakaždým.
