Alexander Solženicyn rozpráva, že raz počas svojho dlhého väzenia v koncentračnom tábore v Sovietskom zväze zažil taký okamih beznádeje, že začal uvažovať o samovražde. Oddal sa týmto myšlienkam a odrazu mu bolo jedno, či žije alebo nie. V takomto rozpoložení sedel počas prestávky v práci na zemi, keď k nemu prisadol iný väzeň, ktorého nikdy predtým ešte nevidel. Bez slova a bez akéhokoľvek zjavného dôvodu trieskou vyryl do zeme kríž. Solženicyn dlho sedel a pozeral sa na tento kríž. Neskôr napísal: „Pozerajúc na kríž som si náhle uvedomil: tu leží sloboda.“ A jeho beznádej i samovražedné myšlienky sa ihneď vytratili. V azda najväčšej búrke svojho života dostal novú odvahu i chuť žiť. Táto búrka neznamenala koniec jehoživota, ale skrze pohľad na kríž sa pre Solženicyna stala dôležitou posilou.
