Albert Hoffmann, misionár na Novej Guinei rozprával o jednom zážitku: Na Novej Guinei sme mali taký zvyk, že keď sa Papuánci chceli stať kresťanmi, vyučovali sme ich, aby správne spoznali Ježiša. Potom sme ich v jednu nedeľu krstili. To bola vždy veľká slávnosť. Aj pohania prišli vo veľkom počte. Ale hlavná udalosť sa odohrala vždy v predošlý večer. Založila sa veľká vatra. Tí, ktorí boli pripravení na krst, prichádzali k ohňu a na rukách prinášali rôzne predmety ich modloslužby: magické predmety, obrázky modiel, amulety. Po jednom potom pristupovali k ohňu a hádzali tieto symboly ich starého života do mihotavých plameňov. Raz som pozoroval jednu mladú ženu. Aj ona pristúpila. Mala plné ruky obrázkov, amuletov. A v tej chvíli, keď ich už chcela hodiť, nedokázala to urobiť. Iste si pomyslela: „S nimi žili moji predkovia, moja celá minulosť je k ním pripútaná a s tým sa mám rozlúčiť?“ Cúvla. Potom jej asi prišlo na um: „Ale potom nemôžem patriť Kristovi.“ Tak opäť urobila tri kroky vpred. Znova sa však nevedela odtrhnúť od svojich vecí a vrátila sa. Misionár sa jej prihovoril: „Keď ti je ťažko, tak si to ešte rozmysli a môžeš sa prihlásiť na krst druhýkrát.“ Teraz rozmýšľala len okamih, potom rýchlo urobila tri kroky vpred a hodila všetko do ohňa. Potom stratila vedomie a padla vedľa vatry. Misionár dodal: „Len ten pochopí duševný boj tejto ženy, kto prežil skutočné obrátenie.“
