Šesť 13 až 15-ročných chlapcov z katolíckej školy v Bath v Anglicku sa rozhodlo preskúmať starú opustenú šachtu. Ako sa dalo predpokladať, netrvalo dlho a stratili sa v dlhých podzemných chodbách bane. Po pár hodinách blúdenia skonštatovali, že situácia je beznádejná, mali málo jedla a aj sviece im už dohorievali. Napokon sa ocitli v akejsi pomerne rozsiahlej jaskyni. Posadali si a začali sa nahlas modliť ruženec. To ich trochu upokojilo. Keď jeden z nich začal osvetľovať steny jaskyne, zbadal zrazu tenučký otvor, smerujúci nahor. „To musel urobiť nejaký červ,“ zvolal. Nie sme ďaleko od povrchu zeme,“ vyvodzovali iní. V škole ich totiž učili, že nijaký chrobák nejde do zeme hlbšie ako stôp. Začali ryť zem v tom smere, akým išiel červ. Pracovali striedavo po štvrťhodinách. Jeden ryl zem vreckovým nožíkom, druhý mu svietil, ostatní sa nahlas modlili. Po pár hodinách namáhavej práce dosiahli povrch zeme. Zacítili svieži vánok a uzreli nad sebou hviezdnaté nebo. „Vďaka Bohu! Sme zachránení!“ zvolali. Tešili sa nielen oni, ale aj ich rodičia, ktorí ich zúfalo hľadali. Nevieme, či to zachránenie bolo neobyčajné, zázračné, alebo či to bola iba bežná príhoda. Správanie sa tých chlapcov však bolo určite kresťanské. Prácu spájali s modlitbou. Modlitba im dávala pokoj. Vďaka tomu nebehali nervózne v podzemných chodbách, ale pri ich pokojnom prizeraní objavili záchranný otvor. To im umožnilo zachrániť sa z nebezpečnej situácie.
