Jeden 16-ročný chlapec mi rozprával o otrasnom zážitku, ktorý prežil, keď narukoval na vojnu. Jeho útvar zažil bombardovanie. Keď ako prvý vyšiel z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny granátu. Chcel mu pomôcť. Ten mu však povedal: „Musím zomrieť. Už mi nemusíš pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Syn môj, pomodli sa so mnou!“ Chlapec odpovedal: „Ja patrím k Hitlerjugendu a tam nás učili preklínať a nie modliť sa.“ Potom ten chlapec utekal za veliteľom a prosil ho: „Pán veliteľ, príďte!“ Veliteľ si kľakol vedľa toho roztrhaného muža, ktorému už vyliezali črevá: „Čo chceš priateľu?“ spýtal sa. „Pán veliteľ, musím zomrieť, pomodlite sa so mnou!“ „Nebesá! Modliť sa neviem!“ A potom veliteľ privolal nadporučíka. Nakoniec tam stoja tí skúsení velitelia, ktorí sú hrdí na to, akí sú chlapi, ktorí dokážu vyrozprávať každý dvojzmyselný vtip, vedia dobre nadávať, ale ani jeden z nich sa nevie pomodliť. Nedokážu vykoktať ani jeden Otčenáš. Chlapec mi povedal: „Stál som tam a povedal som si: Keď sa z tejto špinavej vojny dostanem, prvé, čo urobím bude, že pôjdem niekam, kde sa môžem naučiť modliť. Nechcem tak biedne zdochnúť ako tento chlap!“
